Mozog vs. bandita časť II.

Psychologická stránka konfliktu.

V prvej časti článku sme sa pozreli na fyzickú stránku konfliktu. V tejto časti sa pozrieme na konflikt z pohľadu psychiky. Treba mať samozrejme na pamäti, že tieto dve stránky sú úzko prepojené a nedajú sa oddeliť.

 "To sa mi nemôže stať."

Veľmi dôležitou stránkou konfliktu je to, akým spôsobom je nastavená naša myseľ a ako dokážeme zvládnuť tok našich myšlienok a obáv vo fáze pred a počas konfliktu. V počiatočnej fáze, keď prebiehajú inštinktívne reakcie („flinch“) a telo sa pripravuje na konflikt („fight or flight or freeze“) je podstatné chápať a akceptovať, že daná situácia sa nám skutočne deje. Skutočne jedna z najbežnejších reakcií býva popieranie reality. Takže treba jednoducho akceptovať, že sa útok deje nám a že pritom neovládame všetky procesy v tele a mysli tak, ako by sme chceli. Trasúci sa hlas je dôsledok návalu adrenalínu a nemá zmysel sa tým nechať frustrovať. Tým, že akceptujeme situáciu taká aká je, môžeme preniesť svoje kapacity na jej riešenie.

Jedna z prvých reakcií na fyzický konflikt býva popieranie že sa deje.

Prečo sa brániť

Aby sme mali vôbec silu niečo s danou situáciou urobiť potrebujeme nájsť v sebe tú správnu motiváciu. Napríklad matka ktorá bude bojovať zato, aby jej dieťa nemuselo vyrastať ako sirota, bude bojovať určite s oveľa väčším zápalom ako vyhadzovač, ktorý je síce dobre trénovaný, ale vie, že ak sa dostane do problémov, prídu mu na pomoc ďalší dvaja kolegovia. Preto nájsť v sebe motiváciu, prečo a pre koho chceme bojovať, je práve tak dôležité ako správny tréning.

Motivácia prečo sa brániť a bojovať je práve tak dôležitá ako správny tréning.

Naša myseľ samozrejme produkuje množstvo obáv, ktoré sú podporované ich vizualizáciou a našimi vnútornými presvedčeniami. Toto môže vyústiť do akéhosi začarovaného kruhu obáv z ktorého však existuje cesta von. Pokiaľ si dokážeme uvedomiť, že sme chytení v takejto slučke, vieme sa vedome rozhodnúť ju prerušiť. Nato, aby sme to dokázali, musíme jednoducho akceptovať výzvu, ktorá stojí pred nami. Tu napríklad pomáha sústrediť sa nie na to, čo by mohol útočník urobiť nám, ale na to, čo urobíme my jemu.

Plánuj, plánuj...reaguj.

Na to aby sme boli schopní sa dostať do bezpečia, potrebujeme samozrejme plán, ktorý sa bude dynamicky prispôsobovať danej situácii. Znovu je dôležité nenechať sa frustrovať tým, že niečo nefunguje. Keď nefunguje jedna vec, treba sa prispôsobiť a skúsiť inú, veď čo iné ostáva ako skúšať a hľadať riešenie. Sebaobrana ako taká je hlavne o zvyšovaní pravdepodobnosti prežitia. Neexistuje stopercentne účinná stratégia na všetky situácie. Každá akcia zvýši pravdepodobnosť, že sa úspešne ubránime viac ako rezignácia. Tu zase samozrejme pomôže, ak máme za sebou natrénované rozličné scenáre, ktoré nám umožnia spoznať našu vlastnú silu a schopnosti v dynamickom konflikte.

Nie je tréning ako tréning

Okrem obáv, ktoré nás môžu obrať o schopnosť sa brániť, nás ohrozuje aj prehnaná sebadôvera. Človek, ktorý prehnane verí vo vlastné schopnosti, bude podceňovať tréning a prípravu rovnako ako človek, ktorý uverí vlastnej bezmocnosti. Ani pre jedného z nich nebude mať zmysel trénovať hoci z rozličných dôvodov. Navyše ak sme prehnane sebavedomí a v daná situácia sa nevyvíja podľa našich predstáv, budeme čeliť pocitu bezmocnosti, ktorý povedie buď k rezignácii alebo k skratovému jednaniu o ktorom som už písal skôr. Čiže poznať svoje schopnosti a veriť im neznamená byť zaslepený. Napríklad, ak som silný, ale útočník je silnejší nebudem sa ho snažiť poraziť silou, ale nájdem si inú cestu, možno som rýchlejší ako on.

Nevhodný tréning môže byť horší ako žiadny tréning.

V podstate vo všetkých fázach násilnej konfrontácie budeme mať výhodu vďaka adekvátnemu tréningu. A aj tu zohráva náš mozog veľmi dôležitú úlohu. Pretože nevhodný tréning môže byť horší ako žiadny tréning. Pokiaľ bude postavený na technikách, ktoré sa dajú zvládnuť len pomocou jemnej motoriky (ktorú nie sme schopní vykonávať v strese) a na mechanickom opakovaní techník bez toho, aby bola ich použiteľnosť otestovaná v záťaži, vytvoríme si chybné návyky, ktoré nás môžu pripraviť o život alebo zdravie. Náš mozog, v mnohých aspektoch dokonalý, trpí mnohými nedostatkami, ktoré sa môžu prejaviť aj v tréningu. Ide napríklad o tzv. chyby v myslení (tzv. kognitívne skreslenie). Príkladom je konfirmačné skreslenie, ktoré označuje tendenciu uprednostňovať informácie, ktoré podporujú naše vlastné presvedčenie. Pokiaľ budem presvedčený, že zápasenie je najlepší spôsob sebaobrany, budem uprednostňovať informácie, ktoré mi toto presvedčenie potvrdia. Ďalším príkladom je tzv. klam preživších, kde sa viac zviditeľňujú informácie od ľudí, ktorí úspešne prežili nejaký proces. Niekto, kto učí ako prežil útok len s minimálnymi zraneniami nám môže prísť dôveryhodnejší, ako niekto, kto pri útoku takmer zomrel. Hoci v prvom prípade mohlo ísť a slabého útočníka alebo preživší mohol mať jednoducho šťastie a v druhom prípade dotyčný prežil len vďaka svojim skvelým schopnostiam.

Záverom do bezpečia

Celým zmyslom tohto článku bolo poukázať na rozličné záludnosti, ktoré nám môže pripraviť náš mozog nielen v konflikte, ale aj počas prípravy na konflikt. Čiže názov mozog vs bandita nebol celkom presný, možno lepší by bol „mozog je bandita s ktorým sa musím skamarátiť a potom spolu porazíme banditu“ :). Na záver už len toľko, že je v podstate jedno, aký spôsob obrany si vyberiete. Dôležité je ho  preveriť v nejakom scenári mimo komfortnej zóny, tak ako u nás v klube Reálnej sebaobrany. Príďte, tešíme sa na Vás!!!