Čo robiť keď zažívam bitku v autobuse…

Príprava na nácvik situácie napadnutia v MHD
Príprava na nácvik situácie napadnutia v MHD

Na Denníku N vyšiel článok “Čo môžem urobiť keď vidím bitku v autobuse” (1). Keďže sa danej problematike fyzických konfliktov venujeme pomerne intenzívne a do hĺbky vnímame potrebu vyjadriť svoj nezávislý odborný názor. Téma násilia a konfliktu je komplexná záležitosť preto sa pokúsime o stručné vysvetlenie aj keď pri množstve premenných, ktoré na túto situáciu jej priebeh a výsledok je pomerne veľký a ťažko obsiahnuteľný v jednom článku.

Zmena paradigmy

Už názov nášu článku mení uhol pohľadu na situáciu konfliktu z “vidím” na “zažívam”. Ak ste si práve spomenuli na nejakú podobnú udalosť pravdepodobne sa s tým spájajú aj nejaké pocity. V pôvodom článku nie je ani jedna zmienka o strachu, stresovej reakcii a ani jedna zmienka o situačnej pozornosti. To sú pritom kľúčové zložky akejkoľvek konfliktnej situácie. Konfliktná situácia v nás v prvom rade vyvolá pocit. V závislosti od mnohých faktorov, to môže byť prekvapenie, strach, hnus, úzkosť atď.
Kľúčová vec v týchto emóciách často opomínaná (dokonca aj vo vyššie uvedenom článku) je STRACH. Emócie je to s čím sa neustále stretávame, keď analyzujeme podobné situácie s ľudmi, ktorí ich priamo zažili ako svedkovia alebo účastníci napadnutia. Či už je to intuícia pred samotným konfliktom (pocit, že sa niečo “stane”; vlna, ktorá vám prejde žalúdkom a podbruškom; zimomriavky prípadne iné špecifické fyziologické reakcie), náš pocit , žen”niečo nie je vporiadku” alebo samotný strach.

Vo väčšine odporúčaní, aj vo vyššie zmienenom článku vám radí množstvo odborníkov to čo máte spraviť, či máte osloviť útočníka, volať policajnú hliadku a nakoniec to zhrnú tým, že:

“Odporúčania však v žiadnom prípade nefungujú za každých okolností a každý konflikt má svoju vlastnú dynamiku. Nemusia sa napríklad osvedčiť v situácii, keď sú útočníci ozbrojení alebo pod vplyvom drog, prípadne keď sú v amoku a nedokážu kontrolovať svoje správanie. Pri menej dramatických situáciách však môžu pomôcť predísť pokračovaniu násilia.”

Je to ako keby vám poradili v autoškole, že všetko čo vás naučíme bude fungovať pokiaľ budete šoférovať cez deň po rovnej ceste. Len do momentu ak sa náhodou zotmie a začne pršať. Asi by ste sa pri tejto rade na inštruktora v autoškole zadívali zvláštne a zvážili zmenu autoškoly.

Okolo násilných konfliktov existuje množstvo teórií a štatistík. Čo sa týka násilia a konfliktov, nemusíte každý večer vyraziť do ulíc a trénovať to na najbližších konfliktných jedincoch. Ak by sa náš mozog dokázal učiť a adaptovať iba na situácie ktoré priamo a “na ostro” zažíva, nikto z nás by tu nebol. Práve preto náš mozog používa strach, intuíciu a stresové reakcie aby nás vyviedol z nebezpečnej situácie (reakcia strhnutia pri uchopení horúceho predmetu alebo pri napadnutí a prekvapení napríklad letiacim predmetom). Spoločenské konvencie nám však častokrát bránia reagovať podľa týchto signálov, pretože sa to “nehodí”, “nie je to spoločensky prípustné”, “čo by povedali ľudia okolo” atď. Útočník na druhej strane častokrát tieto zábrany nemá. Funguje v režime predátora a využíva svoju časť mozgu „plazov“ alebo reptile brain. Toto rozdelnie mozgu na tri časti: mozog plazov, emočný/limbický mozog a neokortex sa nazýva aj Teória trojitého mozgu od Paula MacLeana (2)

Návrat do reality

„Pokiaľ v tom autobuse bola partia tínedžerov a dvadsiati ľudia by sa postavili, tak by s veľkou pravdepodobnosťou od útoku upustili,“

Zreálnenie : Ani pri autonehode sa nezastaví 20 ľudí..nieto ešte v autobuse, ktorý je stiesneným priestorom s o to viac koncentrovanou dynamikou.

Reálnejšie zneje druhé odporúčanie:

“S tým súhlasí aj sociálny psychológ Masaryk. Niekedy stačí, aby dvaja až traja ľudia naraz vykročili smerom k útočníkovi,“ hovorí.”

To už je v praxi uskutočniteľné.

Ďalšie odporúčanie:

„Chalani, neblbnite, budete mať zbytočné problémy.“ Takúto taktiku odporúča Tom Hastings z organizácie Peace Voice v americkom štáte Oregon, kde v posledných rokoch zaznamenali viaceré prípady násilia.
Hastings radí prihovoriť sa útočníkovi s tým, že mu vlastne chcete pomôcť – dobrou radou. Ak nekoná v amoku a nebije človeka „hlava-nehlava“, svedok mu môže dohovoriť, že je v jeho záujme, aby prestal.

Zreálnenie: Skvelý tip kde všetky rady končia v bode kde vás útočník začne svojvoľne mlátiť hlava-nehlava. Väčšina verbálnych konfliktov môže upadnúť do zabudnutia, skôr či neskôr alebo zostanú ako nepríjemná spomienka. Následky na zdraví alebo živote však môžu byť nezvratné a prípadne spôsobiť neskôr aj posttraumatickú stresovú poruchu.

Aj takto sa môže vyvinúť situáci pri napadnutí v MHD

Keď sa vrátime k našej analógii s autoškolou, všetky rady a usmernenia, ktoré vám inštruktor v autoškole dal, fungujú, len pokiaľ nedostanete šmyk. Potom už radšej z auta asi vystúpte… Útočník neprestane, pretože vy chcete aby prestal. Môžu ho zastaviť len dve veci. Jeho vlastné rozhodnutie(zmena motivácie, ohrozenie jeho bezpečia alebo života) alebo dostatočne komplikovaná prekážka(fyzická bariéra, útek napadnutého, pomoc ostatných).

Čo som schopný/á a ochotný/á urobiť vy, aby som ovplyvnil svoju situáciu?

Ak som svedkom napadnutia napríklad v MHD a uvažujem o tom, že zasiahnem do konfliktu, je dobre mať dopredu zodpovedané tri otázky: Môžem? Chcem? Viem?


1. Môžem? : Je ten správny čas zasiahnuť? Je to dobré miesto? Kedy, kde a ako zasiahnuť.


2. Chcem? : Akú mám motiváciu? Je dostatočné silná aby sme ustáli konflikt, ktorý sa môže obrátiť aj proti nám?


3. Vi