Moje skúsenosti v krízových situáciách

Embed from Getty Images

Potápači zo záchrannej misie v Thajsku z jaskyne Tham Luang alebo čo všetko môže zmeniť odvaha. Za obrázok ďakujeme Getty Images

V tomto článku som sa rozhodol spísať moje skúsenosti s krízovými situáciami hlavne zo svojho subjektívneho hľadiska, aby som ukázal, že hoci pomáhať nie je vždy úplne jednoduché, dá sa v tom postupne zlepšovať. Moje činy mnohokrát neboli odvážne a niekedy som sa nezmohol v podstate na nič, no napriek tomu tu píšem aj o týchto zážitkoch, lebo boli pre mňa motiváciou na sebe pracovať. Začnem s opisom jednotlivých situácií od prvej „vážnejšej“ situácie, ktorá sa mi stala, keď som chodil na strednú školu.

Slovo vážnejšej dávam naschvál do úvodzoviek pretože, a teraz si dovolím trochu zafilozofovať, myslím si, že takto sa pozeráme na svet krízových situácií ako dospelí. Konflikty, ktoré sa dejú v detskom svete medzi deťmi, väčšinou neberieme celkom vážne, a pritom si myslím, že sú častokrát omnoho vážnejšie a pracuje sa s nimi oveľa ťažšie ako so situáciami dospelých. V princípe sa buď tvárime, že neexistujú, alebo ich bagatelizujeme, alebo si myslíme, že to jednoducho patrí k dospievaniu. Prípadne si povieme, že predsa také situácie majú riešiť rodičia alebo učitelia, a deti sa môžu na nich kedykoľvek obrátiť. No, ale aj keď sa dieťa rozhodne upozorniť napr. na takéto šikanovanie, iba to dieťa je v danej situácií prvé, a samo, a tiež to vôbec neznamená, že sa situácia úplne vyrieši. Ten, kto šikanuje, nedostane súdny zákaz priblíženia (ktorý častokrát nefunguje ani vo svete dospelých) ani nepôjde do basy, a ani ho celkom nemožno viniť za jeho správanie.

Zo svojho detstva si pamätám, že najhoršie prípady šikany sa diali vždy mimo zraku dospelých a nikto nikoho „nebonzol“, lebo to bola tak trochu spoločenská samovražda, aspoň sme si to všetci mysleli, hoci v skutočnosti to tak celkom nebolo. Jednoducho nikto nechcel byť žalobaba. Viem, že ako dieťa som závidel dospelým, že môžu ísť po ulici bez obavy, že si ich vyhliadne nejaká banda a dostane od nich. Bola to moja naivná detská predstava, všetci vieme, že ani vo svete dospelých to nefunguje na sto percent (a mnohokrát ani na 50).

Skúste si predstaviť situáciu, že ste bežný človek bez nepriateľov, nie ste ani týraná žena závislá od svojho manžela alebo ani podnikateľ, ktorého si vyhliadla mafiánska skupina a nedokáže sa dovolať spravodlivosti u polície alebo na súde. Ste jednoducho obyčajný občan a vždy ráno, keď prídete do práce vám kolega ukradne všetky peniaze na obed, alebo ste svedkom takej situácie. A predstavte si, že váš šéf s tým nič neurobí, neexistuje polícia, kde to môžete nahlásiť, proste ste odkázaný sám na seba. Myslím, že pre väčšinu dospelých ľudí je taká situácia absurdná a neakceptovateľná. Veď práve to je jeden z dôvodov, prečo sme si vytvorili organizovanú spoločnosť s pravidlami a nežijeme v anarchii. No lenže mnohé deti takéto situácie musia riešiť sami. Zaujímavé, nie?

Chlapec v autobuse

Takže po krátkom filozofickom úvode 🙂 k sľúbeným situáciám. Moja prvá skúsenosť s krízovou situáciou bola, keď som išiel ako stredoškolák so spolužiakmi autobusom. Bolo pomerne horúco a autobus bol plný ľudí, nebola tam úplne tlačenica, ale nebolo to nič príjemné. Bavíme sa o roku cca 2000, čiže žiadne fajnové klimatizované autobusy :). Z ničoho nič, bez varovania, pri mne odpadol jeden chlapec.

Zložil sa rovno k mojim nohám. Ostal som stáť a jediné na čo som sa zmohol bolo, že som prešľapoval z miesta na miesto. Ľudia naokolo sa len dívali, až kým jedna pani, čo sedela asi dva metre od nás nevykríkla „veď ho len neprešľapujte“ a dívala sa pritom na mňa. Potom sa postavila a prišla k nemu, on sa už pomaly preberal. Nakoniec ho zobrala sadnúť na jej miesto. Čo si ešte pamätám bolo, že sa ho pýtala, či nemá epilepsiu, a rovnako si pamätám aj pocit hanby, že som tam iba stál ako drevo a obdiv k tej žene, ktorá dokázala tak sebaisto zasiahnuť.

Človek v tráve – všetko je inak

Ďalšia situácia bola o čosi lepšia, aspoň čo sa týkalo mojej rozhodnosti konať, no dopadla skôr komicky. Na prechádzke so psom na sídlisku medzi panelákmi som našiel v tráve ležať muža s tvárou zaborenou do zeme. Nevyzeral ako bezdomovec a hoci okolo prechádzali ďalší ľudia, nikto mu nevenoval pozornosť. Sklonil som sa k nemu so slovami „Pane ste v poriadku?“. On zdvihol hlavu, šibalsky sa na mňa pozrel a s alkoholovým úsmevom sa ma spýtal „Ako vieš?“.

Útok psa

Potom už prišla naozaj drsná skúsenosť. Na prechádzke so psom sa na nás zrazu vyrútil vlčiak a vrhol sa na môjho psa. Chvíľu sa bili, až kým neostal zahryznutý v jeho chrbte. Pamätám si, že tam bolo veľa krvi. Vlastne keď tak rozmýšľam, bola to asi situácia, v ktorej som videl najviac vytečenej krvi v živote. Môj pes mal jediné šťastie, že nebol až tak úplne malý, bol asi polovica z toho vlčiaka a tiež, že nám pribehol na pomoc jeden pár. Ja som zápasil s dávkou adrenalínu. Kým som reálne začal aspoň trochu ovládať svoje telo, chalan ktorý mi prišiel na pomoc obkročil vlčiaka, chytil ho za obojok a jeho priateľka ho začala kopať do pysku, aby sa pustil. Pridal som sa k nej, no moje nohy boli ako z gumy. Hneval som sa sám na seba, že nemám svoje telo pod kontrolou.

Už v tom čase som chodil na karate a vedel som, že moje kopy dokážu poriadne rozhýbať boxerský mech. No nič, nešlo to. Až po chvíli som začal cítiť silu a jeden z mojich kopov uvoľnil zovretie čeľustí (a zrejme aj vlčiak už mal toho dosť, predsa len 3 ľudia vytvárajú aj v psej psychike určité napätie). Ďalej si už len pamätám, ako som išiel domov, pohľad na psí krvácajúci chrbát, a ako ho naši brali k veterinárovi. Našťastie to boli len povrchové zranenia.

Z tohto zážitku som si odniesol dve veci. Jednak pocit vďačnosti a rešpektu k odvahe ľudí, čo mi pomohli. Už nikdy potom som ich nestretol a nemal šancu im poďakovať, tak to môžem spraviť aspoň takto. A tiež utvrdenie v nepríjemnom poznaní toho, čo sa mi už predtým vkrádalo do mysle, že každý človek žije v určitej ilúzii, že má svoje pocity, myšlienky a hlavne telo plne pod kontrolou. A hoci nám každodenná realita a aj vedecké výskumy ukazujú, že to tak nie je, nejako tomu veríme.

A ďalšie psy

Moje ďalšie konfliktné situácie so psami sú kapitola sama o sebe, a nechce sa mi ich tu úplne rozpisovať. Zhrniem to len tak, že aj vďaka tejto situácii som si osvojil určitú psychickú odolnosť voči útoku jedného psa na druhého. Čo je zaujímavé, nefunguje to tak jednoducho, keď sa jedná o psí útok na mňa. Každopádne nasledujúce roky som viackrát dokázal ochrániť svojho aj iných psov pred útokom, a to jednoduchým kričaním a udržaním si chladnej hlavy v danej situácii. Dokonca aj kamarátkinho psa pred vyššie spomínaným vlčiakom (tak na 80 percent som si istý, že to bol on).  

Zatiaľ bolo moje skóre odvážneho okoloidúceho skôr malé, ak vôbec nejaké. Tieto zážitky však vytvárali určitú vnútornú motiváciu naučiť sa konať v prípade potreby.

Napadnutia v električke

Potom prišla vysoká škola, nové mesto a nové situácie. Nepamätám si ich úplne chronologicky, tak ich len zhrniem. Pri jednej ceste električkou z vlakovej stanice na privát, sa na zastávke na poslednú chvíľu vrútil do dverí chlap a volal o pomoc s tým, že ho chcú zbiť. Prenasledovala ho skupinka asi šiestich chalanov okolo 25 rokov. Vbehli do električky a vyvliekli ho von, pričom kričali niečo o tom, že ich nemal okradnúť.

Nikto z nás v celej električke sa ani nepohol, dvere sa zavreli, a električka sa pohla ďalej. Jednotlivé stavy neistoty, či som mu nemal pomôcť, striedali absurdné myšlienky o tom, že veď ich okradol, tak si to asi zaslúži. Trvalo mi asi 2 zastávky, kým som sa rozhýbal a zavolal na políciu. Reakcia v telefóne ma však zaskočila a trochu sklamala. Keď som nahlásil miesto, kde k útoku došlo, operátor mi len sucho povedal, že v tej oblasti je hliadka, že sa tam nič nedeje a to bol koniec rozhovoru.

Ďalšia situácia sa udiala tiež v električke. Bolo v nej len pár desiatok ľudí a už sme boli skoro na konečnej, keď vodička zastala, vyšla von z kabíny a začala sa hádať s jedným opitým cestujúcim, aby prestal fajčiť. Stál som tak, že som nevidel celý začiatok konfliktu a venoval som mu pozornosť až po dlhšej chvíli. Nakoniec sa vrátila do kabíny, pohli sme sa ďalej ešte pár zastávok na konečnú, kde urazené ego dotyčného spôsobilo, že hádka pokračovala ďalej.

Obaja si navzájom nadávali, keď v jednom momente vodička vytiahla pištoľ a začala naňho mieriť. Človek by si povedal, že bude po hádke, ale práve naopak. Dotyčný to zobral ako výzvu a s postojom „čo si myslíš, že sa budem báť len preto, že máš zbraň, mňa predsa nezastrašíš“ pokračoval v hádke. V tejto situácií som ani nemal chuť zasiahnuť, no napriek zjavnému nebezpečenstvu som stál so skupinkou zvedavcov obďaleč a sledoval hádku. V duchu som si hovoril, ako môže tak riskovať, že niekoho nevinného zraní, a len tak máva tou zbraňou.

Opilec sa nakoniec vzdialil, keď utŕžil pár kopancov a ľudia sa rozišli. Ja som neďaleko postával zvažujúc, že zavolám políciu, ktorá o chvíľu prišla, lebo ju volal onen opitý muž. Z diaľky som sledoval, ako sa obaja znovu hádali v prítomnosti hliadky a vtedy som si povedal, že stačilo, že takto so zbraňou v ruke by predsa nikto nemal ohrozovať ostatných ľudí. Hoci ten opilec bol drzý, naozaj nedal dôvod, aby naňho vodička vytiahla zbraň. Prišiel som teda ku štvorici  a povedal policajtom, že som videl priebeh hádky. Na moje prekvapenie všetkých štyroch zaujímalo len to, či dotyčný v električke fajčil, alebo nie. Keďže som nevidel začiatok hádky nevedel som to potvrdiť. Nikto neriešil to, či niekto ohrozoval alebo neohrozoval ľudí so zbraňou. Tak som len nadiktoval polícii svoje kontaktné údaje a zopakoval im, že som videl priebeh hádky a potom ma poslali domov.

Tieto dva prípady mi do určitej miery naštrbili moju dôveru v políciu a ukázali mi, že žiaľ sú aj situácie, keď sa človek musí vedieť spoľahnúť sám na seba. Tu samozrejme nechcem tvrdiť, že človek si má všetko riešiť sám alebo dehonestovať profesiu záchranných zložiek. Mám s nimi totižto mnoho dobrých skúseností. Tiež samozrejme neviem ako obidva prípady nakoniec dopadli, či mali nejakú dohru. Takáto skúsenosti však vnášajú do mysle človeka určité pochybnosti.

Železničná stanica

Podobnej nie celkom šťastnej situácie som bol účastníkom na vlakovej stanici v mojom rodnom meste. V čakárni skolaboval muž, ktorý mal barle a protézy namiesto nôh. Stále som nemal žiadne znalosti prvej pomoci a tak som hneď volal 155. No namiesto inštrukcií, ako konať, som sa dostal do diskusie s dispečerkou ohľadom toho, či je dotyčný bezdomovec alebo nie. Podľa mňa nebol, ale nebol som si celkom istý, tak sme sa tam naťahoval, až kým niekto nezavolal  policajtov, ktorí mali priamo na stanici svoju miestnosť. Policajtovi stačilo povedať pár slov a záchranka bola na ceste.

Inštrukcie zo 112

V ďalšom prípade mi boli poskytnuté inštrukcie konať, no nedokázal som ich vyplniť. Pri nákupe v potravinách sa vedľa mňa zosypal človek s epileptickým záchvatom. Bol to dospelý chlap, ktorý tam bol so svojim otcom. Okolo sa zhŕklo veľa ľudí, ktorí akoby chceli pomôcť len nevedeli ako. Vytočil som záchranku a nahlásil čo sa stalo. Prvá úloha, ktorú som dostal, bola ukľudniť dav, keďže aj dispečerka v telefóne počula, ako tam ktosi dával nejaké zvláštne rady. Žiaľ moja schopnosť krotiť dav bola rovná nule.

Ďalší problém bol v tom, že otec toho chlapa robil presne opak toho, čo sa má pri epileptikoch robiť. Jeho syn ležal na bruchu, a namiesto toho, aby len odstránil prekážky z jeho okolia a chránil mu hlavu, sa mu zvalil na kríže a vrazil mu svoju peňaženku do úst, z ktorých mu začala tiecť krv. Čiže moja ďalšia úloha bola presvedčiť ho, aby konal podľa inštrukcií operátorky. Bez úspechu. Bol totiž akoby v tranze a vôbec ma nepočúval. Záchvat postupne odznel a situáciu prevzali záchranári.

Moje skóre sa trochu zlepšilo. Síce som stále veľmi nevedel ako zasiahnuť, no aspoň som sa pokúsil privolať pomoc. Pod vplyvom týchto skúseností som v nasledujúcich rokoch vždy zvažoval, či niekoho volať, keď som videl na zemi ležať bezdomovca. Našťastie vždy tam boli so mnou iní ľudia. Bezdomovcov som len pomohol zdvihnúť zo zeme a uložiť na lavičku. O privolanie záchranky sa postaral niekto iný.

Domáce násilie

To boli skúsenosti počas štúdia. Potom prišla práca a vlastné bývanie. Ďalšia udalosť sa odohrala práve v bytovom dome, kde som býval. Boli sme s manželkou doma, keď sa celou bytovkou rozľahol krik o pomoc. Ktosi kričal „Volajte políciu“. Chvíľu sme ostali s manželkou zarazene stáť, keď sa na mňa pozrela a povedala mi niečo v tom zmysle, že „Choď sa tam pozrieť“.

Priznám sa, že bez tohto postrčenia, by som sa tam asi nevybral, a aj teraz s odstupom času to nevnímam ako najrozumnejšie rozhodnutie. Problém bol v tom, že aj keby som hneď volal políciu, nevedel by som im povedať, z ktorého bytu sa krik ozýva. Navyše po tomto hlasnom volaní už nebolo nič počuť. Tak som zobral do vrecka svoj teleskopický obušok a vyšiel som von. Vedel som, že krik sa ozýval niekde spod nášho bytu.

Pravdu povediac, nepamätám si, ako som našiel tie správne dvere. Viem len, že som na nich silno zabúchal a prišla mi otvoriť žena, ktorá sa tvárila, akoby videla mŕtvolu. Spýtal som sa jej, či je u nich všetko v poriadku, na čo mi strnulým vystrašeným gestom kývla, že áno. Bolo mi jasné, že sa niečo muselo stať. Odvetil som jej, že zavolám políciu, na čo ona zabuchla dvere. Vybehol som naspäť do bytu a zavolal 158.

Hliadka prišla naozaj rýchlo, trvalo to asi 5 minút. Pustil som ich do vchodu a ukázal byt z ktorého vyšiel krik. Ako sa ukázalo, išlo o bitku medzi manželom a otcom dotyčnej ženy. Jej otec mat krvavú ranu na hlave, ale nikto z nich nechcel priznať čo sa stalo a presviedčali policajtov, že je všetko v poriadku. Policajti teda nemali ako zasiahnuť a museli odísť, no myslím, že ich príchod upokojil situáciu a podobný konflikt som v danom byte už viac nezaregistroval.

V tomto období som sa už začal aktívnejšie venovať príprave na takéto situácie. Mal som nejaké skúsenosti s bojovými umeniami a sebaobranou, ale nemal som pocit, že mi poskytujú reálne nástroje, ako zvládať stres v krízovej situácii. Taktiež mi chýbali zručnosti v oblasti prvej pomoci. Nakoniec som našiel klub reálnej sebaobrany, kde sa kladie dôraz aj na psychickú prípravu v rámci konfliktnej situácie a taktiež som absolvoval intenzívny kurz prvej pomoci.

Dáma na chodníku

Vyzbrojený novými skúsenosťami a vedomosťami som bol v ďalšej príhode priamo zasahujúcim. Našťastie nešlo o násilný konflikt. Cestou z bytu na zastávku som si všimol pred jedným vchodom ležať na zemi staršiu ženu. Bolo to asi pol roka po intenzívnom kurze prvej pomoci. Spomínam to preto, že v prvej chvíli, ako som tú ženu uvidel, ma začali prepadávať obavy. Vynorili sa otázky, ako idem postupovať a zároveň ako protijed sa vynorila odpoveď „Hej, veď poznáš základný postup čo robiť, toto si už zažil“. Sám som bol prekvapený, aký upokojujúci účinok to na mňa malo. A nie, nemyslím si, že od teraz to tak bude vždy, práveže viem, že nebude, to ukázali ďalšie skúsenosti. No aj keď prišiel v ďalších situáciách nával adrenalínu, dokázal som ho spracovať akosi lepšie. Tiež sa mi ukázalo, že znalosť nejakého postupu nezaručuje, že človek v danej situácii nezazmätkuje.

Takže naspäť k dáme ležiacej na chodníku. Podišiel som k nej a prvá vec, na ktorú som sa zameral bola, že som zisťoval, či je pri vedomí. Keďže bola, dal som jej pár otázok, či vie čo sa stalo, či si pamätá ako spadla, či ju niečo nebolí a podobne. Vyzerala byť v poriadku, dávala zmysluplné odpovede, hoci mala mierne vypité.

Tvrdila mi, že sa jej to niekedy stáva, pričom sa ani neudrela pri páde, a že si len chvíľu oddýchne a bude vedieť vstať. Podložil som jej tašku pod hlavu a váhal som, či jej mám veriť. Pýtal som sa ďalej, či si pri páde neudrela hlavu, na čo ma presviedčala, že sa v podstate len posadila na zem. Tu mi na základe mojej skúsenosti so záchrankou, ktorá nebola celkom ochotná prísť ku každému prípadu napadlo, že asi nebude nutné ju privolať. Bola to chyba. Hlavne bola chyba, že som si neoveril poslednú otázku, keď som zisťoval, či si neudrela hlavu. Jednoducho som to neskontroloval.

Za krátko sa chcela postaviť. Súhlasil som, ale pre istotu som chcel, aby bol pri nej aspoň niekto známy. Nechcel som, aby išla do bytu sama, kde by mohla spadnúť znovu. No jediný známy, kto bol v blízkom okolí bol jej priateľ, a ten nedvíhal telefón. Vtedy som si všimol, čo som si mal všimnúť oveľa skôr a to jemný fľak krvi na jej vlasoch na temene hlavy. Rana to nebola veľká a skoro vôbec nekrvácala, ale znamenalo to, že mi nehovorila celkom správne ako padla. Možno si myslela, že to nič nie je, možno si to nepamätala.  Vtedy mi bolo jasné, že musím volať záchranku, lebo aj za malou ranou na hlave sa môže skrývať poranenie mozgu. Musím povedať, že operátorka v telefóne bolo tentokrát neuveriteľne milá a profesionálna. Po krátkom rozhovore, poslala záchranku, ktorá prišla asi do 10 minút.

Faktom bolo aj to, že hoci bol pekný deň a za celý čas nás míňalo viacero ľudí,  iba jeden sa pristavil a pýtal sa, či netreba pomôcť. Bolo to už úplne na konci, keď už bola na ceste záchranka, a preto už nič nebolo potrebné spraviť, ale potešilo to. Na druhú stranu registroval som okoloidúcich ľudí, ktorí niežeby nechceli pomôcť, ale si nás jednoducho nevšimli na vzdialenosť asi 5 metrov. To nepíšem preto, aby som moralizoval, lebo verím, že určitou nepozornosťou trpíme všetci, ale preto, aby som poukázal na to, ako je dôležité trénovať bdelé vnímanie svojho okolia, a to nielen pre pomoc ostatným, ale aj sebe.

Zmätená pani

Nasledujúca situácia sa odohrala našťastie bez krvi, ale o to bola bizardnejšia. Cestou domov som na aute prechádzal jednu z veľkých križovatiek, kde sa pretínajú viacprúdové cesty, a na jednej strane sa jazdí už 70-kou. Autá tu chodia často rýchlejšie aj na úsekoch, kde platí ešte 50-ka. Ako som vchádzal do križovatky, všimol som si, že jedna staršia pani sa snaží odstaviť prechádzajúce autá a neváhala im pri tom vstúpiť do cesty tak, že ju museli obchádzať.

Prvé mi napadlo, že asi potrebuje pomoc, tak som odstavil auto v jednom z pripájajúcich pruhov k hlavnej ceste tak, aby som veľmi neobmedzoval dopravu a vyhodil smerovky. Vtedy mi už začalo vŕtať hlavou, či to nemôže byť nejaká finta, ako okradnúť dôverčivého vodiča. V podstate v momente, ako som zastal, som uvidel, že pani sa rozbehla smerom ku mne. Zamkol som dvere a trochu spustil okienko na strane spolujazdca. Necítil som sa nijako ohrozený, ale istota je istota. Keď prišla pani k autu, ako prvé hneď skúsila otvoriť dvere, keď zistila, že je zavreté, tak sa na mňa spýtavo pozrela s otázkou, či ju môžem odviesť k starostovi, lebo s ním má dohodnutú schôdzku.

 Vtedy som si všimol, že je oblečená, akoby išla naozaj na nejakú dôležitú návštevu. Pripadali mi do úvahy len dve možnosti. Buď mala nejakú stareckú demenciu alebo je to nejaká finta, ako sa dostať do auta. Len tak akoby nezaujato som sa je spýtal, prečo nejde taxíkom. To, že som sa začal vypytovať v nej vzbudilo nedôveru a išla naspäť smerom ku križovatke. Z jej reakcií som na 90 percent usúdil, že je chorá a vytočil som 158. Čo je divné, vtedy ma zaplavila naozaj intenzívna dávka adrenalínu, takže som mal čo robiť, aby sa mi netriasol hlas. Ani v tejto chvíli, po všetkých skúsenostiach a tréningu sa moje telo nesprávalo tak, ako by som si prial.

Ani skúsenosti nie sú zárukou ľadového pokoja v každej situácii. Operátor bol v pohode. Poslal hliadku a dohodli sme sa, že na nich počkám. Kým prišli, pani zmizla z dohľadu, čiže som im len opísal, čo sa stalo. Vybrali sa ju hľadať a ja domov. Vtedy bolo pre mňa najpodstatnejšie, že ju nezrazilo auto, ale mrzelo ma, že ju nezastihli.

Človek na zastávke

Tak a posledná udalosť sa stala priamo pred bránami nemocnice na autobusovej zastávke. Prechádzal som autom okolo, keď som si všimol, že pri autobuse leží nejaký muž. Už sa okolo neho začali zbiehať ľudia a zaregistroval som aj vodiča autobusu. Vtedy som si povedal, že nič nedám za to, ak sa tam pôjdem pozrieť.

Našiel som miesto na parkovanie pár desiatok metrov za autobusom. Prišiel som na zastávku a z odstupu som začal sledovať situáciu. Pri mužovi na zemi sa skláňala žena, ktorá mala na telefóne záchranku. Okolo boli ďalší ľudia. Celá situácia vyzerala pokojne. Jediný kto pôsobil rozruch boli zjavne pripití dvaja kamaráti muža na zemi, ktorí sa medzi sebou hádali o tom, čo sa stalo, namiesto toho, aby sa oňho zaujímali. Keďže som mal osobnú skúsenosť s tým, ako ťažko sa funguje v situácií, keď sa snaží pomôcť príliš veľa ľudí a viem, že keď má niekto na telefóne záchranku snaží sa vnímať hlavne operátora a nie poznámky ľudí, ostal som obďaleč stáť a pozorovať. Situácia sa nijako nemenila, žena s telefónom nikoho nežiadala o pomoc.

Nedialo sa žiadne oživovanie, situácia bola stále pokojná, tak som usúdil, že tu asi naozaj nie som potrebný a v tichosti som odišiel preč.  Či to bolo úplne správne rozhodnutie neviem doteraz. Tak som sa rozhodol vtedy. Myslím, že aj to patrí k poskytovaniu pomoci a to nielen v krízových situáciách. Jednoducho musíme vedieť akceptovať fakt, že naše rozhodnutia nemusia byť správne a môžu byť aj zlé.

Únik plynu

Okrem týchto udalostí som ešte dvakrát alarmoval hasičov a plynárov kvôli úniku plynu vo vchode, kde som býval. Aj v jednom a druhom prípade bol zdrojom starý šporák a nepozornosť. V jednom prípade bol dokonca majiteľ doma, len tvrdo spal. Privolaní plynári, hasiči a nakoniec aj policajti (keďže v byte s únikom plynu nikto neotváral) boli pohotoví a profesionáli a som naozaj rád, že tam pre nás boli. Tieto dve situácie spomínam hlavne preto, že hoci od prvej registrácie podivného zápachu až po dobu kým mi naozaj došlo, že treba niekoho zavolať, prešlo v oboch prípadoch pár hodín, a hoci som nebol jediný, kto sa vtedy v bytovke pohyboval, nikto iný pomoc neprivolal. Preto je tak dôležité nespoľahnúť sa na to, že ostatní to vyriešia za nás.

Čo ďalej?

Tak to sú asi všetky moje skúsenosti s krízovými situáciami z môjho subjektívneho pohľadu. Prednedávnom som čítal, že naša pamäť vraj nefunguje ako záznam, ale skôr ako rekonštrukcia, čiže v ich opise bude určité skreslenie.

Hlavným cieľom tohto článku bolo skôr ukázať, že sa dá na sebe pracovať a posunúť sa od neschopnosti a nevedomosti konať k aktívnej pomoci. A tiež, že vo svete odvážnych okoloidúcich budú vždy prítomné aj pochybnosti, obavy a chyby z ktorých sa, ale dá učiť a stavať na nich. Samozrejme dôležitá je motivácia s akou to človek robí, a tiež prečo by to mal robiť. Nie každý v sebe nosí vnútorné nutkanie, ktoré ho nabáda spraviť niečo pre druhých a ktoré môže byť zradné. Stačí sa zamyslieť, či by ste nechceli, aby aj vám alebo vašim blízkym niekto pomohol. Lebo vidieť niekoho konať v takýchto situáciách je častokrát inšpirujúce pre iných ľudí, ktorí sa možno jedného dňa rozhodnú pomôcť práve vám.

Marián

Pridať komentár

Musíte byť prihlásený, aby ste mohli pridávať komentáre.