Moje skúsenosti v krízových situáciách

Embed from Getty Images

Potápači zo záchrannej misie v Thajsku z jaskyne Tham Luang alebo čo všetko môže zmeniť odvaha. Za obrázok ďakujeme Getty Images

V tomto článku som sa rozhodol spísať moje skúsenosti s krízovými situáciami hlavne zo svojho subjektívneho hľadiska, aby som ukázal, že hoci pomáhať nie je vždy úplne jednoduché, dá sa v tom postupne zlepšovať. Moje činy mnohokrát neboli odvážne a niekedy som sa nezmohol v podstate na nič, no napriek tomu tu píšem aj o týchto zážitkoch, lebo boli pre mňa motiváciou na sebe pracovať. Začnem s opisom jednotlivých situácií od prvej „vážnejšej“ situácie, ktorá sa mi stala, keď som chodil na strednú školu.

Slovo vážnejšej dávam naschvál do úvodzoviek pretože, a teraz si dovolím trochu zafilozofovať, myslím si, že takto sa pozeráme na svet krízových situácií ako dospelí. Konflikty, ktoré sa dejú v detskom svete medzi deťmi, väčšinou neberieme celkom vážne, a pritom si myslím, že sú častokrát omnoho vážnejšie a pracuje sa s nimi oveľa ťažšie ako so situáciami dospelých. V princípe sa buď tvárime, že neexistujú, alebo ich bagatelizujeme, alebo si myslíme, že to jednoducho patrí k dospievaniu. Prípadne si povieme, že predsa také situácie majú riešiť rodičia alebo učitelia, a deti sa môžu na nich kedykoľvek obrátiť. No, ale aj keď sa dieťa rozhodne upozorniť napr. na takéto šikanovanie, iba to dieťa je v danej situácií prvé, a samo, a tiež to vôbec neznamená, že sa situácia úplne vyrieši. Ten, kto šikanuje, nedostane súdny zákaz priblíženia (ktorý častokrát nefunguje ani vo svete dospelých) ani nepôjde do basy, a ani ho celkom nemožno viniť za jeho správanie.

Zo svojho detstva si pamätám, že najhoršie prípady šikany sa diali vždy mimo zraku dospelých a nikto nikoho „nebonzol“, lebo to bola tak trochu spoločenská samovražda, aspoň sme si to všetci mysleli, hoci v skutočnosti to tak celkom nebolo. Jednoducho nikto nechcel byť žalobaba. Viem, že ako dieťa som závidel dospelým, že môžu ísť po ulici bez obavy, že si ich vyhliadne nejaká banda a dostane od nich. Bola to moja naivná detská predstava, všetci vieme, že ani vo svete dospelých to nefunguje na sto percent (a mnohokrát ani na 50).

Skúste si predstaviť situáciu, že ste bežný človek bez nepriateľov, nie ste ani týraná žena závislá od svojho manžela alebo ani podnikateľ, ktorého si vyhliadla mafiánska skupina a nedokáže sa dovolať spravodlivosti u polície alebo na súde. Ste jednoducho obyčajný občan a vždy ráno, keď prídete do práce vám kolega ukradne všetky peniaze na obed, alebo ste svedkom takej situácie. A predstavte si, že váš šéf s tým nič neurobí, neexistuje polícia, kde to môžete nahlásiť, proste ste odkázaný sám na seba. Myslím, že pre väčšinu dospelých ľudí je taká situácia absurdná a neakceptovateľná. Veď práve to je jeden z dôvodov, prečo sme si vytvorili organizovanú spoločnosť s pravidlami a nežijeme v anarchii. No lenže mnohé deti takéto situácie musia riešiť sami. Zaujímavé, nie?

Chlapec v autobuse

Takže po krátkom filozofickom úvode 🙂 k sľúbeným situáciám. Moja prvá skúsenosť s krízovou situáciou bola, keď som išiel ako stredoškolák so spolužiakmi autobusom. Bolo pomerne horúco a autobus bol plný ľudí, nebola tam úplne tlačenica, ale nebolo to nič príjemné. Bavíme sa o roku cca 2000, čiže žiadne fajnové klimatizované autobusy :). Z ničoho nič, bez varovania, pri mne odpadol jeden chlapec.

Zložil sa rovno k mojim nohám. Ostal som stáť a jediné na čo som sa zmohol bolo, že som prešľapoval z miesta na miesto. Ľudia naokolo sa len dívali, až kým jedna pani, čo sedela asi dva metre od nás nevykríkla „veď ho len neprešľapujte“ a dívala sa pritom na mňa. Potom sa postavila a prišla k nemu, on sa už pomaly preberal. Nakoniec ho zobrala sadnúť na jej miesto. Čo si ešte pamätám bolo, že sa ho pýtala, či nemá epilepsiu, a rovnako si pamätám aj pocit hanby, že som tam iba stál ako drevo a obdiv k tej žene, ktorá dokázala tak sebaisto zasiahnuť.

Človek v tráve – všetko je inak

Ďalšia situácia bola o čosi lepšia, aspoň čo sa týkalo mojej rozhodnosti konať, no dopadla skôr komicky. Na prechádzke so psom na sídlisku medzi panelákmi som našiel v tráve ležať muža s tvárou zaborenou do zeme. Nevyzeral ako bezdomovec a hoci okolo prechádzali ďalší ľudia, nikto mu nevenoval pozornosť. Sklonil som sa k nemu so slovami „Pane ste v poriadku?“. On zdvihol hlavu, šibalsky sa na mňa pozrel a s alkoholovým úsmevom sa ma spýtal „Ako vieš?“.

Útok psa

Potom už prišla naozaj drsná skúsenosť. Na prechádzke so psom sa na nás zrazu vyrútil vlčiak a vrhol sa na môjho psa. Chvíľu sa bili, až kým neostal zahryznutý v jeho chrbte. Pamätám si, že tam bolo veľa krvi. Vlastne keď tak rozmýšľam, bola to asi situácia, v ktorej som videl najviac vytečenej krvi v živote. Môj pes mal jediné šťastie, že nebol až tak úplne malý, bol asi polovica z toho vlčiaka a tiež, že nám pribehol na pomoc jeden pár. Ja som zápasil s dávkou adrenalínu. Kým som reálne začal aspoň trochu ovládať svoje telo, chalan ktorý mi prišiel na pomoc obkročil vlčiaka, chytil ho za obojok a jeho priateľka ho začala kopať do pysku, aby sa pustil. Pridal som sa k nej, no moje nohy boli ako z gumy. Hneval som sa sám na seba, že nemám svoje telo pod kontrolou.

Už v tom čase som chodil na karate a vedel som, že moje kopy dokážu poriadne rozhýbať boxerský mech. No nič, nešlo to. Až po chvíli som začal cítiť silu a jeden z mojich kopov uvoľnil zovretie čeľustí (a zrejme aj vlčiak už mal toho dosť, predsa len 3 ľudia vytvárajú aj v psej psychike určité napätie). Ďalej si už len pamätám, ako som išiel domov, pohľad na psí krvácajúci chrbát, a ako ho naši brali k veterinárovi. Našťastie to boli len povrchové zranenia.

Z tohto zážitku som si odniesol dve veci. Jednak pocit vďačnosti a rešpektu k odvahe ľudí, čo mi pomohli. Už nikdy potom som ich nestretol a nemal šancu im poďakovať, tak to môžem spraviť aspoň takto. A tiež utvrdenie v nepríjemnom poznaní toho, čo sa mi už predtým vkrádalo do mysle, že každý človek žije v určitej ilúzii, že má svoje pocity, myšlienky a hlavne telo plne pod kontrolou. A hoci nám každodenná realita a aj vedecké výskumy ukazujú, že to tak nie je, nejako tomu veríme.

A ďalšie psy

Moje ďalšie konfliktné situácie so psami sú kapitola sama o sebe, a nechce sa mi ich tu úplne rozpisovať. Zhrniem to len tak, že aj vďaka tejto situácii som si osvojil určitú psychickú odolnosť voči útoku jedného psa na druhého. Čo je zaujímavé, nefunguje to tak jednoducho, keď sa jedná o psí útok na mňa. Každopádne nasledujúce roky som viackrát dokázal ochrániť svojho aj iných psov pred útokom, a to jednoduchým kričaním a udržaním si chladnej hlavy v danej situácii. Dokonca aj kamarátkinho psa pred vyššie spomínaným vlčiakom (tak na 80 percent som si istý, že to bol on).  

Zatiaľ bolo moje skóre odvážneho okoloidúceho skôr malé, ak vôbec nejaké. Tieto zážitky však vytvárali určitú vnútornú motiváciu naučiť sa konať v prípade potreby.

Napadnutia v električke

Potom prišla vysoká škola, nové mesto a nové situácie. Nepamätám si ich úplne chronologicky, tak ich len zhrniem. Pri jednej ceste električkou z vlakovej stanice na privát, sa na zastávke na poslednú chvíľu vrútil do dverí chlap a volal o pomoc s tým, že ho chcú zbiť. Prenasledovala ho skupinka asi šiestich chalanov okolo 25 rokov. Vbehli do električky a vyvliekli ho von, pričom kričali niečo o tom, že ich nemal okradnúť.

Nikto z nás v celej električke sa ani nepohol, dvere sa zavreli, a električka sa pohla ďalej. Jednotlivé stavy neistoty, či som mu nemal pomôcť, striedali absurdné myšlienky o tom, že veď ich okradol, tak si to asi zaslúži. Trvalo mi asi 2 zastávky, kým som sa rozhýbal a zavolal na políciu. Reakcia v telefóne ma však zaskočila a trochu sklamala. Keď som nahlásil miesto, kde k útoku došlo, operátor mi len sucho povedal, že v tej oblasti je hliadka, že sa tam nič nedeje a to bol koniec rozhovoru.

Ďalšia situácia sa udiala tiež v električke. Bolo v nej len pár desiatok ľudí a už sme boli skoro na konečnej, keď vodička zastala, vyšla von z kabíny a začala sa hádať s jedným opitým cestujúcim, aby prestal fajčiť. Stál som tak, že som nevidel celý začiatok konfliktu a venoval som mu pozornosť až po dlhšej chvíli. Nakoniec sa vrátila do kabíny, pohli sme sa ďalej ešte pár zastávok na konečnú, kde urazené ego dotyčného spôsobilo, že hádka pokračovala ďalej.

Obaja si navzájom nadávali, keď v jednom momente vodička vytiahla pištoľ a začala naňho mieriť. Človek by si povedal, že bude po hádke, ale práve naopak. Dotyčný to zobral ako výzvu a s postojom „čo si myslíš, že sa budem báť len preto, že máš zbraň, mňa predsa nezastrašíš“ pokračoval v hádke. V tejto situácií som ani nemal chuť zasiahnuť, no napriek zjavnému nebezpečenstvu som stál so skupinkou zvedavcov obďaleč a sledoval hádku. V duchu som si hovoril, ako môže tak riskovať, že niekoho nevinn